Napríklad postaviť druhého na nohy, keď už sám nemá silu. Po tom, čo sa sedemdesiatjedenročný Jiří pošmykol na čerstvo umytých schodoch a rozbil si hlavu, skončil s krvácaním do mozgu v umelom spánku. Tri mesiace nikto nevedel, či vôbec prežije. Keď sa prebudil, bol ochrnutý na ľavú polovicu tela. Nebyť manželky Věry, na nohy by sa už zrejme nepostavil.

Jiří celý život športoval. Ako cyklista reprezentoval Českú republiku, pracoval ako lyžiarsky inštruktor a až do dôchodku sa venoval vysokohorskej turistike. Celoživotný fyzický nápor si odniesli iba jeho bedrové kĺby. Po operácii, keď dostal implantát, si však opäť dokázal obuť trekingové topánky a vyraziť do kopcov. Po nehode na schodoch mu lekári nedávali žiadnu šancu na úplné uzdravenie. 

Lekári však nepočítali s tým, čo dokáže láska a pevná vôľa. Jiří skončil v domove dôchodcov v Jablonci nad Nisou, schudol, stratil chuť do jedla aj motiváciu. Manželka ho však vytrvalo navštevovala, každý deň ho brala na prechádzky a „nie“ pre ňu nebola odpoveď. Nakoniec Jiřího rozhýbala. Dnes prejde bez problémov aj dvadsať kilometrov. Milovanej cyklistiky sa musel vzdať, a tak mu manželka zadovážila kolobežku. A chuť do jedla? Plný tanier sviečkovej zmizne bez mihnutia oka.