V tom čase sa Martin pripravoval na motokrosovú súťaž a usilovne trénoval. Na jednom tréningu hneď v prvom kole však dostal neznesiteľný kŕč do rúk a kvôli nemu nedokázal znížiť vysokú rýchlosť svojho stroja. Rampa ho vystrelila prudko do vzduchu, kŕče povolili, ale ruky pustili motorku a Martin padal. Dopadol na motocykel a nezvratne si poškodil miechu. Nasledujúcich 48 hodín života má vymazaných z pamäti. V nemocnici strávil tri mesiace vo vysokých horúčkach, ktoré sa nedarilo znížiť. Martinovo telo mu vypovedalo službu. Bol od hrudníka nadol ochrnutý a vtedy už vedel, že chodiť nebude, že ho budú kŕmiť a bez cudzej pomoci nebude ničoho schopný. Skepsa a narušená psychika zapríčinili horúčku, ktorej telo nevládalo odolávať. Martin vtedy v poslednej chvíli zaťal zuby a nad horúčkou zvíťazil. V tej chvíli to však bolo len jedno malé bezvýznamné víťazstvo.

Po nejakom čase bol Martin prevezený z nemocnice do Národného rehabilitačného centra Kováčová. Po pol roku intenzívnej práce ho pustili domov, a keď sa po čase vrátil na tzv. opakovačku, čiže opakovanú rehabilitáciu, odštartoval svoju športovú kariéru.

Zo všetkých strán počul, že aj na vozíku sa dá plnohodnotne žiť, športovať, fungovať. Kamarát mu teda ponúkol alternatívu v podobe stolného tenisu. Priviazali mu k ruke pálku a povedali, že v dohľadnom čase, približne za 6-8 rokov, z neho niečo bude. Martin sa z toho vtedy smial. Písal sa rok 2008 a o rok neskôr si už viezol zlatú medailu z majstrovstiev Európy družstiev z talianskeho Janova. No a dnes sa pripravuje už na svoju tretiu paralympiádu v Tokiu.

Dostal sa do kolektívu hráčov pingpongu, ktorí mu pomohli nielen so samotnou hrou, ale najmä ľudsky. Prijali ho medzi seba takého, aký bol, a dodnes sú tieto priateľské putá veľmi pevné. Po úspechu na majstrovstvách Európy nasledovala zlatá medaila na majstrovstvách sveta družstiev a zlato z olympiády v Londýne. Do chvíle, než Martin začal na vozíčku so športom, neustále sa trápil otázkou, prečo sa to stalo práve jemu. Prečo práve on, ktorý nikdy nikomu neublížil, skončil na invalidnom vozíku. Túto otázku dokázal z jeho hlavy navždy dostať von až šport, ktorému znovu úplne prepadol.

Okrem pingpongu sa Martin venuje aj svojej celoživotnej vášni – automobilom. Stolný tenis zostáva jeho hlavnou pracovnou náplňou, ale lásky k adrenalínu sa nezbavil. Priateľka, rodina a jeho súčasní priatelia z radov vozičkárov sú celý jeho svet.